Marathon II.O: pravda sa nakoniec vždy ukáže

Marathon II.O: pravda sa nakoniec vždy ukáže

Ako blesk z jasného neba. Ostrá bolesť. Avšak iba na sekundu, dve. Pokračujúc. Zrazu ďalšia a ďalšia. Nie, nie, nie. Nie teraz. Noazaj nie. Čo teraz? Mám zastaviť? Podarí sa mi to rozťahať? Čo keď sa už nepohnem vôbec? Musím pokračovať, musím to dokončiť. Sú veci v živote, ktoré som nedokončil, niektore väčšie ako iné. Ale toto k tomu nebude patriť. Nemôžem to dopustiť. Nemôže sa to stať pravidlom. Nemôže ma niečo takéto definovať. Lenže, čo teraz, prejdem do chôdze? Stále mi niekde v hlave svieti čas, ktorý som chcel dosiahnuť. Lenže, to už nie je ďalej realitou…

Druhý maratón v živote, pár dní predtým

V piatok ráno prilietam do Malagy. Do pretekov v neďelu teda zostáva ešte mnoho času. Síce nevyspatý, ale natešený z nového dobrodružstva, ktoré ma čaká. Toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo je krásne robiť šport aj na súťažnej úrovni, vďaka tomu mám konkrétny dôvod vycestovať na miesta, do ktorých by som normálne možno ani nešiel. Aj keď treba hneď takto na začiatok povedať, že Malaga je krásne mesto a určite ti ju odporúčam vidieť, aj bez zúčastnenia sa na maratóne.

Ale späť k veci. Vďaka behu mám možnosť spoznávať nové miesta a mestá. Je to až takmer neopísateľný pociť slobody, nazuť si bežecké tenisky a ísť sa prebehnúť novým mestom, bez toho aby som vedel, kam pôjdem alebo čo uvidím. Jednoducho len bežím a užívam si nové vnemy všade okolo seba. Takýmto spôsobom som schopný načerpať atmosféru mesta oveľa rýchlejšie a hlavne intenzívnejšie ako keby som sa len vozil verejnou dopravou, či chodil pešo. Samozrejme, aj to má svoje čaro, ale teraz sa bavíme o mojej bežeckej perspektíve, takže pokoj.

V neposlednom rade, ide o komunitu. Všade môžeš vidieť podobne ladených ľudí, ktorí sem dorazili s podobným cieľom, ako máš ty. Prekonať svoje limity, zažiť niečo nové a navždy vytvoriť spomienky, ktoré hneď len tak nevyblednú.

Deň pred maratónom

Vždy si hovorím, že zájdem iba do expa vyzdvihnúť štartovací balíček a potom budem už len odpočívať. Lenže realita je trochu iná. Kto by chcel celý deň sedieť, keď je v novom meste, však? A to mohla byť moja prvá chyba, že kým vôbec začali v nedeľu ráno preteky, ja som mal v nohách už desiatky nachodených kilometrov. Takže cieľ bol jasný, okrem vyzdvihnutia čísla, absolvovať aj nejakú formu masáže. Nakoniec som si vybral prístrojovú lymfodrenáž, ktorá dokáže celkom efektívne uvoľniť napätie v nohách. Mať niečo také doma by bolo príjemne, ale kto dá toľko peňazí za to?!

Zvyšok dňa sa už niesol v premýšľaní o pretekoch a rozhodovaní, čo si dať na večeru a čo si dať na raňajky. Je celkom dôležité mať zvládnuté tieto veci, pretože akokoľvek môže človek natrénovať, ak si neustráži posledné dni pred pretekmi, pravdepodobne nedopadne veľmi dobre.

Maratón je tu, 2+ hodiny pred štartom

Zvoní budík. 5:55. S nadšením vstávam (to sa v takúto hodinu nedeje až tak často), beriem večerný nákup a idem o poschodie vyššie do ešte zavretej hostelovej kuchyňe. Sladké pečivo, máslo, džem. Osvedčilo sa mi to pred prvým maratónom, tak zostávam tomu verný aj tentoraz. O chvíľu na to už smerujem do dejiska pretekov, pripravený oponovať mysli a telu a ignorovať ich hlásenia o bolesti.

Druhý maratón tento rok, druhý maratón v živote

Maratón je o bolesti, nebudeme si klamať. Človek vie, že to nebude príjemné, vie že bude chcieť zastaviť, vie že bude spytovať seba samého, že prečo je toto ochotný robiť v nedeľu ráno. Niektoré veci sa možno ani nedajú vyjadriť slovami, leží za tým viac, ako si človek môže predstaviť. Ide to do hĺbky, do zákutí, v ktorých sa človek za bežného dňa neocitne, možno ani o takých miestach nevie. Do špiku kostí pocituješ každý krok vpred. Nikdy nekončiaca plejáda jedného, dookola sa opakujúceho pohybu, zas a znova. Až to zrazu skončí. Z ničoho nič. Je po všetkom. Si späť. Znova vnímaš, čo vnímajú aj ostatní. Si späť v realite.

Maratón je tu, 20 minút do štartu

Oblečený, rozcvičený, pripravený. Zrazu počujem za sebou hlas: “Excuse me, can you take a picture of us?” Hovorím: “Yeah, sure.” Chalanisko sa ma pýta: “Martin Lošonský?” Odpovedám: “Yeah, that’s me.” Chalanisko: “Čau, rád ťa spoznávam”. Ja: “Ahoj, ale že takáto náhoda, áno?”

Aká náhoda, že z celého bežeckého poľa ma oslovil Slovák, aby som ho odfotil spolu s jeho partiou. Na chvíľu sa rozprávame, o Malage, aké časy chceme zabehnúť, zaželáme si štastie a už smerujem do svojho koridoru…

V obklopení masy ľudí, čo chvíľa to vypukne. Snažím sa na nič nemyslieť. Iba oceňujem tento moment, že sa môžem postaviť na štart, že som zdravý a že si to idem užiť.

Priebeh maratónu

Výstrel z pištole. Na mysli mám len jediné, čaká ma 42 kilometrov, takže sa nie je kam ponáhľať. Prvé kilometre si užívam, slnko stúpa po oblohe, príjemná teplota, hovorím si, aký je maratón krásny. Na 10 kilometri precitnem, že to ide ako samé, štvrtina pretekov je za mňou. Pozriem doprava, slnko sa pomaly posúva v horizonte, pokojné more – ako z pohľadnice.

Na 13-14 kilometri to ide stále krásne. Uvedomujem si ale, že neskôr to bude o bolesti, to je bez debaty. Zatiaľ si to ale naďalej užívam. Na 17-18 kilometri sa prvýkrát hlási o slovo protivietor, trocha trápi, ale nič s čím by sme sa nevysporiadali, však? Čo je väčší problém, že o slovo sa hlási aj žalúdok, prvotné kŕče sú tu, síce som to už v minulosti z časti zažil, ale takto skoro a počas maratónu – to nie je zrovna to, čo by človek chcel. Po ceste síce sú záchody, lenže strácať čas už v prvej polovici…

Tu ešte lietam ako motýľ

Na 21 kilometri polmaratónci odbočujú doprava, pre nich to už dnes končí. Ja pokračujem doľava v boji ďalej.

Medzi 24 a 28 kilometrom zažívam prvú vážnejšiu krízu. Cítim otlaky na nohe, cítim kŕče v žalúdku, cítim ten sk*rvený vietor v ksichte. Nedokážem sa naplno sústrediť. Stále myslím na taktiku z maratónu v apríli, kedy som sa sústredil na menšie úseky, od občerstvovačky k občerstvovačke. Tentoraz to nefunguje tak efektívne. Zároveň ide za mnou niekto, kto každým výdychom znie, ako keby zomieral a ten zvuk sa mi zarezáva až do špiku kostí, neviem sa ho zbaviť, ideme v podstate rovnaké tempo. Lezie mi riadne na nervy.

Tentoraz nezažívam flow, ten bezmyšlienkový pocit, kedy len cítiš a konáš. Hovorím si ale, že to je len ďalšia skúška, ktorú mi tento maratón pripravil. Snaží sa ma zdoľať, zničiť ma fyzicky, aj psychicky. Otázka je, kto z nás bude silnejší?

Niekde na 29 kilometri vbiehame na atletický štadión, nachvíľu sa zbavujeme protivetru, príjemná zmena, na chvíľu chytám druhý dych. Na 30 kilometri kontrolujem hodinky. Prepočítavam, 12 kilometrov do cieľa. Útok pod 3h15m vyzerá viac ako reálne. Dokonca tam mám nejakú rezervu. Lenže udržím nastolené tempo? Každým kilometrom cítim, že to bude boj, boj ktorý som možno ešte nikdy nezažil. Boj v hlave. Zastav – pokračuj – zastav. Kto z koho?

Na 35-36 kilometri už príliš nevnímam okolitý svet. Pocitujem veľkú krízu. Maratónskej stene som sa nevyhol. Spomalujem o 15-20 sekúnd na kilometer. Do toho zopár mierných stúpaní. Nič príjemné v tomto čase. Stále to však vyzerá dobre. Pod 3h15m to už pravdepodobne nebude, ale niekde medzi 3h15 a 3h20 sa stále môžem zmestiť, lenže začínam si uvedomovať jednu zásadnú vec.

Na 37 kilometri si to plne uvedomujem, že až tu sa ukazuje, koľko človek reálne nabehal v príprave. Ja viem, že som tomu moc nedal. Môj najväčší objem za posledné mesiace bol v októbri a to 230km. Čo vlastne ani nie je žiaden maratónsky objem, keď si zoberieme do úvahy fakt, že väčšina ľudí, ktorí to myslia aspoň trocha vážne – pokojne odbehnú 1.5-2 násobok a opakovane, počas niekoľkých mesiacov.

Svet sa otáča naruby. Už počítam každý kilometer, každú minútu. Už to nemôže byť daľeko. Pozerám po tabuliach, kedy uvidím ďalšiu značku ukazujúcu daný kilometer. A zrazu. 100 metrov pred 40 kilometrom. Ostrá, pichľavá bolesť do pravého hamstringu. Iba na chvíľku. Ako keby to bolo varovanie od samotného maratónu. Že ešte zaplatím za odvážnosť. Alebo skôr ľahkovážnosť? Hovorím si, že nie teraz. Nemyslíš vážne? Tak blízko. A pritom tak ďaleko. O 10 sekúnd znova, ou, dokážem to rozbehať? Mám na chvíľu zastaviť a pokúsiť sa to rozťahať? Nie. S najväčšou pravdepodobnosťou by som sa už ani nepohol.

Užívam si to

Tretie varovanie. Vyzerá to zle. Čo teraz? Chytím si to pravou rukou. Bežím tak, že si to držím. Musí to vyzerať zaujímavo. Skúsim na chvíľu pustiť. Nie. Nie, to nerob. Prirodzene ma to spomalí. Hovorím si, že teraz už nezáleží, že ma predbehnú ľudia. Nezáleží, že nebude taký čas, aký mohol byť.

Jediný cieľ je prežiť. A tým prežiť myslím dobehnúť do cieľa. Na ničom inom nezáleží. Všetko ostatné sa vyparilo. Možnosť, že by som nedokončil proste neprichádza do úvahy. Nie v tomto bode. Nie tak blízko do cieľa. A pritom tak ďaleko.

Nespútaná radosť

S grimasou a pochybným bežeckým skackaním pokračujem. 41 kilometer. To už dám. Jeden jediný kilometer. To je nič. Boom. Tá istá ostrá bolesť do druhého hamstringu. Ešteže nemám viac nôh. Pomaly to začína prechádzať aj do lýtiek. Ale aj keby som sa mal plaziť a zanechať za sebou krvavý flak, tak do toho cieľa dôjdem. Zo zadu zrazu počujem: si v pohode? Ten istý chalanisko, s ktorým sme sa náhodne stretli pred štartom. Odpovedám mu: ani nie. Chytili ma kŕče, už to len doskackám. Pýtam sa ho, aký je čas. Hovorí, že okolo 3:22. Okej.

Nakoniec s grimasou prechádzam posledné stovky metrov. Úzky koridor medzi stovkami povzbudzujúcich ľudí. Vidím cieľ, vidím časomieru. 3:24:35. Fucking hell. Keď už nič, tak aspoň pod 3h25 to bude. Púšťam hamstringy. Bežím. Bude to moje. Nakoniec 3h24m57s.

Sleduj ten rozdiel medzi 30 kilometrom a cieľom

Až potom som si uvedomil, že čistý čas bude ešte o pár sekúnd lepší, kedže som neštartoval hneď z pred-štartovaciej čiary. Výsledný čas je teda: 3h24m25s. To znamená, že sa jedná o cca 9 minútové zlepšenie oproti prvému maratónu v apríli v Bratislave. Lenže, mohlo to byť lepšie.

A keď si ešte nevidel video, utekaj to napraviť

Každopádne extrémne cenná skúsenosť. Posledné kilometre boli čistým peklom. Svetom naruby. Každý krok ako keby mal byť posledný. Posledný a rozhodujúci. Taktiež extrémna vďačnosť za zdravie a možnosť toto robiť.

Ďakujem vám všetkým priatelia, vďaka za podporné slová. Za záujem. Za prečítanie. Bol to dlhý športový rok. A pre mňa sa týmto jedna kapitola končí. No kde je koniec, tam je aj začiatok. Nový rok. 2020 je tu. Veľké cieľe. Veľké veci. Nové zážitky. Nové príbehy. Vidíme sa.

Majte sa najlepšie ako viete.

Váš Moderný Mních.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *