Minimalizmus: pomalé udusenie sentimentom

Minimalizmus: pomalé udusenie sentimentom

Vlastniť čo najmenej vecí. Stáva sa to trendom a klišé alebo sa to stane nevyhnutnosťou? Znamená minimalizmus, že nemáme vlastniť nič, čo nemá nejaký úžitok – hodnotu alebo to znamená, že veci v našom živote by si mali obhájiť svoje miesto a pôsobenie? Má naša sentimentálnosť s týmto všetkým niečo dočinenia alebo je za tým niečo viac?

„Jednoduchosť je konečnou vyspelosťou.”  Leonardo Da Vinci

Pomalé udusenie sentimentom

Všade, kde sa pozrieš, sú veci. Všetky tieto veci tu s tebou sú už pekný počet rokov, však? A ty si ich po celú tú dobu nechal na mieste. Poväčšinou im ani nevenuješ príliš pozornosti. Prečo by aj. Veď už dávno ťa nezaujímajú. Padá na nich prach. Napriek tomu ich tam nechávaš ďalej. Veď možno ich raz znova použiješ. Čo keď náhodou. Alebo tá, či tá vec. S tou sa ti viažu také pekné spomienky. Škoda by bolo zbaviť sa toho.

Nie je to len tvoj číry sentiment? Nič z toho už nikdy nevyužiješ. A ty to dobre vieš. Nič z toho ti nebude chýbať a žiadne z tých spomienok v skutočnosti nie sú v tých veciach. Spomienky s tebou zostanú aj naďalej. Aj bez tých vecí. Ak budeš teda chcieť, aby tomu tak bolo.

Vieš. My ľudia máme túto nepríjemnú vlastnosť. Hromadiť. Hromadiť veci. Doslova hromadiť bordel. Ach, a že ja nie som výnimkou. Ani náhodou. To je predsa aj dôvod, pre ktorý toto píšem. Pretože som si to naplno uvedomil. 

Tak sa na to poďme pozrieť trocha zblízka. Povedz mi, kto už len dnes má doma VHS kazety. Áno, áno. Pekná nostalgia. Pozerali sme filmy na VHS kazetách. Natáčali si na ne filmy a po prezretí ich zase pretáčali naspäť. Áno, áno. Krásna nostalgia. Krásna sentimentálnosť. To je ten dôvod, prečo mám v izbe asi 70 VHS kaziet? Lebo si chcem pripomínať históriu alebo nebodaj ich chcem ešte niekedy použiť? Nie. Je to môj hlúpy sentiment. Jediný prívlastok, ktorým tieto veci označím je: ZBYTOČNOSŤ.

A prosím. Povedz mi, naozaj mi povedz. Akú využiteľnosť majú tie staré zošity a učebnice, ešte z čias základnej školy? Celé roky v škole som nemal rád písať si poznámky, ktoré nám diktovali z učebnice. Už vôbec nie, tie samotné, neosobné, dotrhané a takmer zbytočné učebnice. A teraz. Teraz si ich nechávam doma, že však, aká krásna nostalgia? Skutočne? Toto mi chceš nahovoriť? Okamžité rituálne spálenie. 

A tak by sme mohli ešte pokračovať hodnú chvíľu. No že sa len porozhliadni a zamysli, koľko veľa dôležitých vecí máš okolo seba? 80 % z toho ani nevyužívaš. Ďalších 10 % využívaš len preto, že je ti ľúto to nepoužívať, nie preto, že to naozaj potrebuješ. No len si to priznaj. Uľaví sa ti. Naozaj.

Tých 47 tričiek, čo máš v skrini. Koľko reálne nosíš? 4-5? A čo tých 17 párov topánok. Ale, ale… však, nikdy nevieš, kedy ich budeš potrebovať. Uhm, jasné. Preto nosíš tie jedny dotrhané dookola…

“Until we have begun to go without them, we fail to realize how unnecessary many things are. We’ve been using them not because we needed them but because we had them.”

― Lucius Annaeus Seneca, Letters from a Stoic

Digitálny minimalizmus, kreativita na bode mrazu

To je priatelia kapitola sama o sebe. A neviem ako vy (ale viem, úplne rovnako), ja mám s týmto veľký problém. V prehliadači, ako na počítači, tak na mobile, mám otvorených asi tristo okien. Kopec článkov, videí a podobne. Však neskôr si to prečítam, či pozriem. Uhm, niektoré mám takto otvorené už niekoľko mesiacov, ale zároveň mi to je ľúto zavrieť. Prečo? Možno môže za to fomo. Fear of missing out. Strach, že niečo zmeškáš. Ale to je predsa taký bullshit. Ja to viem. Ty to vieš.

Čo ale s tým? Najlepšie je neľútostne to všetko zavrieť. A viete čo? Idem to akurát spraviť. Aj tak, o čo by som asi tak prišiel? Ak som si to neprečítal, či nepozrel doteraz, tak ma to asi natoľko nezaujímalo vtedy a už vonkoncom nie teraz. Takže rituálne spáliť znova, tentoraz iba obrazne.

Každopádne, v rámci digitálneho minimalizmu, sa tu nebavíme iba o otvorených článkoch a videách. Ide o celkové návyky spojené s týmto fenoménom. Čo mám na mysli? Len sa zamysli, koľko krát za deň vytiahneš mobil a ideš si pozrieť e-maily alebo Instagram, alebo čokoľvek iné. Máš nejaký konkrétny dôvod na to? Nie. Napriek tomu to robíš. Stále a znova. Koľko krát si to spravil dnes, vieš to vôbec zrátať, vieš si vôbec spomenúť?

Vieš čo je najväčšie negatívum takéhoto zvyku? Že ti to výrazným spôsobom nabúrava pozornosť, schopnosť sa sústrediť. To zasahuje do kreativity a možno aj do tvojho celkového rozpoloženia, do tvojej celkovej nálady. Stále nové a nové impulzy pre mozog. Škoda len, že väčšina z nich nestojí za nič.

Scrolluješ Instagram, pozeráš stories a uvedomíš si, že prešlo 15 minút, ani nevieš ako. A to si sa chcel len pozrieť na sekundu na mobil, dať si len trocha pauzy. A takto sa to opakuje niekoľko krát za deň. Niekoľko krát za týždeň. Až toho na konci roka môže byť také číslo, z ktorého by ťa rozbolela hlava. Pri pomyslení, koľko času si premrhal.


Možno som sa len príliš negatívne naladil na túto tému. Možno to nakoniec vôbec nie je tak zlé, ako to vyzerá. Možno to takto vnímam iba ja a realita iných je diametrálne odlišná. No niečo mi hovorí, že možno ani nie. Niečo mi hovorí, že možno práve toto (aj keď samozrejme je to len jeden diel mnohopočetnej skladačky) môže za to, že aj keď žijeme v najprosperujúcejšej dobe v histórii, tak sme stále nešťastní.

Čo si o tom myslíš? Je tomu skutočne tak?

Maj sa najlepšie ako vieš.

Tvoj Moderný Mních.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *